Harmónia v živote i tvorbe
«Späť
Stretnúť sa s obdivuhodnou, charizmatickou osobnosťou, akou nepochybne je aj akademická maliarka Emília Čisáriková, býva vždy sviatkom. A keď sa ešte navyše môžete kochať pohľadom na nádherné obrazy visiace na stene v ateliéri (spolu s portrétmi, ktoré vytvorili možno budúce maliarky - jej vnučky), váš príjemný, nezabudnuteľný pocit sa znásobuje. Nemusíme pritom ani myslieť na to, že obrazy našej hostiteľky skrášľujú interiéry - verejné i súkromné - nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí a že patria k vyhľadávaným artefaktom milovníkov výtvarného umenia.
Vaše obrazy vyvolávajú v nás divákoch príjemné, harmonické pocity. Iste má pritom svoju úlohu kompozícia, farebnosť, technika, maliarsky rukopis, inšpirácia v harmónii prírody, ktorá je vaším nevyčerpateľným zdrojom, ale podľa mňa je harmónia predovšetkým vo vás a vy ju chcete svojou tvorbou ponúknuť vnímateľom.
Myslím si, že ste to vystihli. Ja akosi prirodzene chcem alebo potrebujem odovzdať pocit pohody a pokoja. Čo bytostne nemám rada, to je vnášanie nepokoja. Áno, umenie má aj provokovať a niektorí umelci sa o to svojou tvorbou aj snažia, ale mne ide o kladné emócie. Pritom to vôbec nemusí byť iba „pohodová" téma, námetom môže byť aj víchrica alebo fujavica, ale ani ony v nás nemusia vyvolávať nepokoj, naopak, tiež môžu navodiť určitú nostalgiu, príjemnú atmosféru. Samozrejme, pohoda pre každého znamená niečo iné, preto vždy klientom hovorievam, keď si obstarávajú obraz alebo umelecké dielo, nech je také, pri ktorom budú mať vnútorne dobrý pocit. Dnes, keď všetci žijeme veľmi rýchlo, nie je potrebné, aby som svojou tvorbou vnášala nepokoj do vedomia ľudí. Ja sa skôr snažím o to, aby človek, keď príde unavený z práce domov, posadí sa do kresla a zadíva sa na obraz, mohol spokojne relaxovať.
Vo svojej komornej tvorbe sa od začiatku inšpirujete najmä prírodou, premenou krajiny v jednotlivých ročných obdobiach, námety ste našli nielen na Slovensku, ale aj zahraničí, najmä v Toskánsku. Čím vás príroda tak upútala?
Vzťah k prírode sa u mňa formoval už v detstve. Pochádzam z Cigľa, to je obec pod Vtáčnikom a my sme bývali bezprostredne pod lesom, takže od dieťaťa som bola zvyknutá žiť s prírodou. Ak sa hovorieva, že sídliskové deti vychovala ulica, tak nás vychovala príroda: od jari do jesene sme vedeli, kde kvitne aká rastlinka, kde dozrievajú prvé jahody alebo maliny. Keď som ako pätnásťročná prišla študovať do Bratislavy, tento bezprostredný kontakt s prírodou mi veľmi chýbal. Preto som chodievala aj s manželom, s ktorým sme sa zoznámili už na strednej škole, často do prírody. A potom, keď sme bývali na sídlisku, prvé, čo som ráno robievala, hneď ako som otvorila oči, bolo, že som išla na balkón nadýchať sa sviežeho vzduchu.
Svoj nový domov ste našli na rovine. Bývate neďaleko Bratislavy, určite ste aj tu objavili prírodné námety vhodné na umelecké stvárnenie.
Áno, príroda je tu úžasná. Aj keď som si spočiatku nevedela predstaviť život na rovine a pripadala som si tu taká stratená v porovnaní so životom v horách, kde má človek podľa mňa akoby väčší pocit istoty, postupne, ako synovia rástli, objavovala som s nimi krásy tunajšej prírody, háje, lužné lesy. To je neuveriteľné, nádherné, úplne iný terén, úplne iná farebnosť. Takže teraz som na tom tak, že doma som aj tu, aj vo svojom rodisku.
Zaujal vás aj Dunaj do takej miery, aby ste ho maľovali?
Robila som aj vodné živly, ale stále je to v spojení s tým, čo som nepoznala v horskom prostredí. Napríklad pri Dunaji sú to osiky, ktoré sú fascinujúce svojím striebornosivozeleným sfarbením. Stále mám pocit, že sa k nim v tvorbe ešte musím vrátiť, lebo som to dosiaľ neurobila tak, ako by som chcela. Ten striebristý nádych, to je priam neskutočný moment.
Okrem komornej tvorby sa zaoberáte aj ďalšou umeleckou činnosťou: monumentálnou tvorbou, interiérovým dizajnom a spolu s manželom aj heraldikou - odborom, ktorému sa venuje len pár výtvarníkov.
Heraldická tvorba je veľmi špecifická, má svoje zásady, ktoré treba rešpektovať, a nie každý výtvarník je vnútorne ochotný podriadiť sa im. Treba zohľadňovať prísne pravidlá, farebnosť, kompozíciu, tvar a ďalšie zásady. Pre mňa je však veľmi vzrušujúce to spojenie s históriou, keď hľadáte historické materiály. Veľa ráz pracujete nad vecou, ktorú sa po stáročia nepodarilo rozlúsknuť. Niekedy môžete iba tušiť, čo to je, a k nezreteľnej alebo takej hmlovej historickej pečate potom musíte hľadať písané texty, kroniky. Potom nastáva vlastná tvorba a výsledok je vaše dielo, vaše dotvorenie, pričom vám historický podklad napovie, či to tak môže byť.
Pokiaľ ide o monumentálnu tvorbu, začala som s ňou začiatkom osemdesiatych rokov. Na nej je zaujímavé spájanie výtvarného prvku s architektúrou. Je vždy fascinujúce premýšľať nad tým, akí ľudia budú chodiť do daného priestoru, ako budú vnímať jeho výtvarné dotvorenie. Samozrejme, je rozdiel, či ide o výtvarno-architektonické stvárnenie domu smútku alebo plavárne, pretože do oboch priestorov prichádzajú ľudia v inom citovom rozpoložení. Vždy je potrebné „pohrať sa" po prvé s výtvarno-architektonickým riešením, po druhé s témou a po tretie s technológiou. Podľa môjho názoru nemôžete dať napríklad do domu smútku textilné dielo, rovnako ako ani na plaváreň. Tam sú vhodné mozaiky - sklené, keramické, kamenné - alebo sklené artefakty, či už samostatné, pieskované, alebo leptané.
Dalo by sa povedať, že od monumentálnej tvorby bol už iba krôčik k vašej ďalšej záľube, bytovému dizajnu?
V podstate áno, ale bytový dizajn som začala naplno robiť až po revolúcii. Dovtedy boli obmedzené možnosti.
Čo vás na práci pri bytovom dizajne najviac zaujalo?
Pri bytovom dizajne je krásne to zohranie s konkrétnym klientom. Ani architekt, ani výtvarník totiž nemôžu prezentovať iba seba. Nevyhnutne musia brať na vedomie klienta, ktorý má svoje požiadavky, ekonomické zázemie, a úžasné na tejto práci je práve hľadanie toho spoločného. Aj svojim študentom som vždy hovorievala: Nesmie to byť vaša prezentácia na úkor spokojnosti ľudí, ktorí tam budú bývať. Samozrejme, pritom nejde o akceptáciu aj takých požiadaviek, s ktorými vnútorne nesúhlasíte. Vtedy je vhodnejšie povedať, je mi ľúto, ale na tejto úrovni neviem myslieť a pracovať, preto bude lepšie, ak si nájdete niekoho iného.
Akým spôsobom s klientom postupujete pri hľadaní spoločných znakov v bytovom dizajne?
Musíme sa s klientom veľmi veľa rozprávať. Nie je to výhovorka ani zbytočné predlžovanie času tvorby, ale nie vždy sa na prvý raz pri rozhovore dajú pochopiť klientove predstavy. Ideálne je, keď sa spolu prejdeme po predajniach s nábytkom a bytovými doplnkami alebo strávime asi dve-tri hodiny - to naozaj stačí - na výstave nábytku a ja na ňom vidím, čo mu vyhovuje a čo nie. Toto je práca náročná na čas, pretože sú určité detaily, ktoré sa nedajú riešiť počas tvorby, ale až potom, keď si interiér troška „zažijete". Najskôr treba riešiť pôdorys, stavebné úpravy, technické záležitosti, inštalácie, potom veci, ktoré sú pevne zabudované, a po nich rozmiestnenie veľkého nábytku. Kým sa však stabilne umiestnia mobilné veci, každému odporúčam počkať, kým sa s prostredím zžije. Niekomu na to stačí týždeň, niekomu mesiac. Až potom prídu na rad obrazy, mobilné svietidlá a dokonca aj zeleň.
Ako sa vám darí vyčleniť si čas na komornú tvorbu, keď interiérový dizajn vás zamestná aj na niekoľko mesiacov?
Komorná tvorba je neoddeliteľnou súčasťou môjho života, je to podobná nevyhnutnosť, ako keď človek musí jesť a piť. Interiérový dizajn ma veľmi vzrušuje, napĺňa ma, keď vidím, ako sa ľudia tešia a sú spokojní, keď prácu dokončím. Dodáva mi to energiu do ďalšej tvorby. Pritom veľa komunikujem s ľuďmi, lebo ja som v podstate spoločenský človek, na rozdiel od komornej tvorby. Pri nej som sama, dokonca ani manžel tam nie je ☺.
Keď maľujem, nepúšťam si ani rádio, pretože potrebujem byť sama so svojimi myšlienkami, rozprávam sa iba so svojím obrázkom. Každý namaľovaný obraz tak predstavuje kus môjho života.
Patríte k maliarkam, ktoré sa stále zaujímajú o nové materiály, skúšajú nové techniky. Na vašej nedávnej výstave v Bratislave ste okrem pastelu prezentovali aj svoju najnovšiu tvorbu maľby na antikore. Čomu sa venujete v súčasnosti?
Dosť sa venujem emailu na keramiku. Podieľala som sa na výtvarnom dotvorení kuchýň a kúpeľní, čo ma teraz veľmi zaujíma, pretože človek nemusí pracovať s obkladovým materiálom, ktorý dostať v obchode, ale môže ho dotvoriť. Zaujala ma aj práca s antikorom. Maľby na antikore sú vhodné aj do zimných záhrad a na výzdobu terás, keď sa nám žiada výtvarne dotvoriť aj toto prostredie.
Akým spôsobom relaxujete? Predpokladám, že často spájate oddych s maľovaním, ale kedy aspoň na chvíľu zabudnete na vlastnú tvorbu?
Najlepšie si oddýchnem s vnúčatkami. Keď idem na dovolenku, beriem si so sebou maliarske náčinie aj tam a maľujem, ale keď prídu dievčatká, tak vypustím všetko, aj manžela☺. Denne si nájdem čas aj na prácu v záhrade a pestovanie izbových rastlín. Som veľkou pestovateľkou kvetín, najmä kaktusov a orchideí, ale aj ďalších druhov. Doma máme vytvorený akýsi hotel pre kvetinky. Ide o zimnú záhradu, v ktorej uskladňujeme rastliny našich priateľov, druhy, ktoré vo vegetačnom období potrebujú svetlo a chlad a v panelákových bytoch nemajú cez zimu vhodné podmienky.
December je mesiac mnohých zvykov a tradícií, ktoré vyvrcholia vianočnými sviatkami. Sú pre vás tradície dôležité?
Pre mňa sú veľmi dôležité. Keďže som vyrastala na dedine, v tých časoch malo každé ročné obdobie svoje zvyky. Jar sa začínala vynášaním Moreny a aj ďalšie mesiace boli späté s nejakými tradičnými rituálmi. A vianočné tradície majú svoje veľké čaro, znamenajú istú spätosť s minulosťou, ale i s prírodou, pretože bolo potrebné vyniesť krmivo aj zvieratkám, aj vtáčikom... Ako som prežívala tradičné rituály vianočných sviatkov u svojich starých rodičov a rodičov, tak sa ich usilujem odovzdávať svojim deťom.
Ľubica Gallová
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
