Premeny krajiny v umení

Kto z nás nemá rád vychádzky do prírody? Kým väčšina z nás sa však iba kochá pohľadom na krásy krajiny, ktorou prechádza, pre niektorých umelcov je práve prírodné prostredie stálou inšpiráciou pri výtvarnej tvorbe.

Na počudovanie prešiel dlhý čas v ľudských dejinách, kým sa prírodné krásy stali pre umelcov objektom vhodným na umelecké stvárňovanie. Pravekých ľudí krajina nezaujala do takej miery, aby sa ju pokúsili znázorniť, napokon, prvé umelecké pokusy sa zameriavali na zobrazenie človeka, prípadne zvieraťa. Krajinné motívy nachádzame až v stredovekých maľbách, samozrejme, s náboženskou alebo mytologickou tematikou, spočiatku iba v náznakoch (napríklad skaly, strom, časť lúky, budova). Až neskôr maliari začali zobrazovať veľké úseky krajiny ako pozadie určitých výjavov a časom v obrazoch dokonca krajina dominuje celej kompozícii. Krajinárstvo ako maliarske odvetvie, v ktorom sa krajina pokladá za motív vhodný na umelecké stvárnenie, existuje až od renesancie. V dielach renesančných umelcov však tiež ide zväčša o stvárnenie námetu na pozadí krajiny, nie reálnej, ale idealizovanej. Až v 17. storočí sa maliari usilovali o realistické zachytenie krajiny, pričom v tomto zobrazovaní vynikali najmä holandskí krajinárski maliari, kým francúzski klasicistickí tvorcovia sa inšpirovali antikizovanou krajinou.
Skutočný rozkvet krajinomaľby nastal v 19. storočí, keď sa začal prejavovať záujem umelcov o konkrétnu krajinu, o stvárnenie bezprostredných dojmov z jej vnímania, čoho dôkazom je aj ich maľovanie priamo v prírode. Naproti tomu v 20. storočí záujem o toto odvetvie maliarstva upadal. Objavil sa však nový spôsob zachytávania prírody - fotografiou, keď aj mnohí fotografi začali objavovať krásy prírody a krajiny.

William Turner: Padajúca lavína v Graubündene, detail (1810). Turner patrí k významným anglickým maliarom romantických krajín a pohľadov na more (marín), vyznačujúcich sa špecifickým uvoľneným ťahom štetca a novátorským narábaním s farbou, takže zobrazené motívy sa rozplývajú v rozmazaných farebných škvrnách. Bol umelcom, ktorý sa neinšpiroval iba rodnou krajinou, ale zobrazoval aj iné európske motívy. Napríklad vo vysokohorských Alpách našiel námet tohto obrazu zachytávajúceho ničivú silu rútiacej sa snehovej lavíny. Dramatickosť deja je podčiarknutá aj farebným stvárnením s prevahou rozličných odtieňov hnedej.

Nevyčerpateľný zdroj inšpirácie

Zobrazovanie krajiny na Slovensku je späté s obdobím neskorého stredoveku, keď sa motívy prírody objavujú v nástennom, tabuľovom a knižnom maliarstve, spočiatku, tak ako v ostatných európskych krajinách, len maľovaním krajinných jednotlivostí, akou je napríklad strom v nástennej maľbe kostola vo Veľkej Lomnici. Neskôr sa spájaním jednotlivých prírodných motívov začala na maľbách zobrazovať krajina ako doplnkový motív k hlavným figurálnym výjavom (oltár sv. Ondreja v Kostole sv. Egídia v Bardejove). Prvú topograficky presnú a identifikovateľnú krajinu (breh Ženevského jazera) zobrazil v roku 1444 K. Witz v diele Zázračný rybolov (ženevský oltár sv. Petra).
Krajinomaľbe sa venovali mnohí svetovo uznávaní maliari, či už A. Dürer (krajinárske akvarely), Giorgione (snové krajinky), Pieter Brueghel (Poľovníci v snehu), alebo A. Elsheimer, ktorý je pokladaný za spolutvorcu tzv. ideálnej krajinky (zobrazenie krajiny z esteticko-výtvarných hľadísk). Svojou tvorbou ovplyvnil mnohých holandských krajinárov 17. storočia, ako je J. van Goyen, autor marín a typických holandských krajiniek s nízko položeným horizontom, širokou oblohou s oblakmi (Haarlemské jazero, 1656). Holandskí umelci síce maľovali svoje obrazy v ateliéri, ale už podľa štúdií načrtnutých vo voľnej prírode. K uznávaným krajinárom patrili aj ďalší známi umelci ako C. Lorrain, ktorého obľúbeným motívom bola stredotalianska krajina s antickými zrúcaninami chrámov, P. P. Rubens (Krajina s dúhou), v prírode maľovali aj anglickí maliari ako J. Constable, ktorému išlo najmä o zachytenie dojmov z prírody v jej rozmanitosti a ustavičnej premene), W. Turner či francúzski impresionisti (C. Monet, C. Pissarro, A. Renoir a iní), ktorí maľovali priamo tam, kde si našli motív,
v plenéri. Významným predstaviteľom realistickej krajinomaľby bol G. Coubert, ktorý často zobrazoval more či neúrodnú krajinu svojho domova, a naopak, prvky symbolizmu nájdeme v krajinomaľbe F. Hodlera či G. Segantiniho.
V 19. storočí bol uznávaným výtvarným umelcom Ladislav Medňanský. V tvorbe tohto významného maliara slovenského pôvodu sa prejavovali vplyvy parížskeho a európskeho umeleckého prostredia. Ovplyvnený impresionizmom po pobyte vo Francúzsku, maľoval poetické, lyrické krajiny, pričom častým námetom bola aj slovenská príroda. Obľuboval priehľady do krajiny cez stromy (Vinica, asi 1892), neurčité lesné prostredia, zachytával rôzne atmosférické efekty, hmlu, súmrak, náladové podvečerné krajiny s riekou (Krajina s rybárom na rieke Poprad, 1882), zimné, letné i jesenné krajinné námety a tatranskú prírodu (obrazový cyklus s tatranskými motívmi).
V tvorbe krajinárov v minulom storočí sa okrem spomínaných vplyvov symbolizmu objavujú aj princípy expresionizmu, fauvizmu, kubizmu a ďalších moderných smerov. A hoci sa význam európskej krajinomaľby podľa výtvarných historikov v minulom storočí v porovnaní s predchádzajúcim obdobím znížil, neznamená to, že by toto odvetvie maliarstva nemalo svojich tvorcov a recipientov. Práve naopak, návštevy galérií a výstavných siení nás presviedčajú o tom, že práve krajinky patria k obľúbeným námetom milovníkov a zberateľov výtvarného umenia.

Allaert van Everdingen: Horská krajina (okolo 1650). Známy holandský barokový maliar Everdingen je autorom obrazov romantických hornatých krajín s riekami, bystrinami a vodopádmi. Holandskú krajinomaľbu obohatil o motív pustej pochmúrnej hornatej krajiny, ktorý objavil na ceste po Škandinávii. Kompozícia a farebnosť v prevažujúcom hnedom tóne zdôrazňujú celkový dojem ponurosti tohto obrazu.

Georges Roualt: Biblická krajina (1940 až 1948). Roualt je jedným z najvýznamnejších náboženských maliarov skla 20. storočia. Jeho vitráže sa vyznačujú výrazným zjednodušením foriem, svietivými farbami v hrubých čiernych obrysoch. V narábaní s farbou badať vplyvy fauvizmu a expresionizmu.

Čínske krajinárstvo

Ak si chceme pripomenúť aspoň v skratke vývoj krajinomaľby, nesmieme v nijakom prípade zabudnúť na čínske krajinárstvo. Krajinomaľba totiž zohrávala v tvorbe čínskych umelcov vždy veľký význam. Hlavnými formami čínskeho maliarstva sú nástenné maľby, zvitky, albumové i vejárové listy a paravány. Jeho charakteristickou črtou je harmonické prepojenie maľby a kaligrafie. V maľbe bol dôležitý čierny tuš, ktorému boli farebné časti zväčša podriadené. Ako podklad maľby používali čínski maliari najmä papier a hodváb. I keď nepoznali perspektívu v európskom chápaní, dokázali vrstvením obrazových plánov zobraziť priestorovú diaľku a atmosférickú hĺbku.
Jednotlivé epochy čínskeho umenia sú nazvané podľa dynastií, ktoré vládli v krajine. Pre krajinomaľbu bola dôležitá najmä dynastia Tchang (618 - 917), v ktorej sa maliari začali špecializovať na jednotlivé odvetvia, pričom rozšíreným druhom sa stalo krajinárstvo. Jeho najznámejšími predstaviteľmi boli Li S´-sün a Wang Wej, ktorí sa zaslúžili o rozvoj monochromatickej tušovej maľby. Krajinomaľba dosiahla vrchol v 10. - 13. storočí, najmä v tvorbe Fan Kchuana. V jeho krajinkách možno nájsť odkazy na večné božské hodnoty prejavujúce sa v prírode. V 13. storočí sa rozšírilo kláštorné maliarstvo, ktoré takisto kládlo veľký dôraz na krajinárstvo. Nový štýl stvárňovania krajiny, ktorý spočiatku čínska verejnosť neprijala, ale o sto rokov výrazne ovplyvňoval japonské maliarstvo, zaviedol čínsky krajinár Liang Kchaj. Preslávenými tvorcami krajinomaľby jüanovského obdobia boli Čao Meng-Fu a najmä Chuang Kung-Wang. Ten bol najvýznamnejším predstaviteľom čínskej monochrómnej krajinomaľby, známy svojím typickým kaligrafickým štýlom, ktorým krajinu značne zjednodušoval a zachytával iba jej podstatu. Aj čínske krajinárstvo 20. storočia bolo, podobne ako v Európe, ovplyvnené západnými modernými vplyvmi, najmä impresionizmom, ale popritom sa opieralo o špecifické čínske tradície.

Čao Meng-Fu: Jesenné farby nad horami Kjao a Chua (okolo 1300). Čao Meng-Fu, maliar, básnik, hudobník a štátnik na cisárskom dvore v období dynastie Jüan, používal vo svojich dielach vo veľkej miere kaligrafiu, čím sa stal predchodcom tzv. literátskej maľby. Okrem nej na obraze nachádzame typické znaky čínskej krajinomaľby, ako je drobnokresba, štylizácia niektorých detailov, zjednodušenie foriem a vrstvenie obrazových plánov na prehĺbenie priestoru.

Ilustrácie sú prevzaté z knihy Lexikón maliarstva a grafiky, ktorú vydalo vydavateľstvo Ikar, a. s., Bratislava, v roku 2006. Lexikón o. i. ponúka rozsiahly prehľad vývoja maliarstva a grafiky, charakteristiky umelcov rozličných krajín a epoch, ako aj umeleckých štýlov, výtvarných škôl, techník a materiálov. Poteší všetkých milovníkov výtvarného umenia.

Ľubica Gallová