Rozhovor - Pri umení sa musíme cítiť príjemne
«Späť
Hádam nejestvuje iný druh biznisu, ktorý by bol natoľko svojrázny až rozporuplný ako obchod s umením. Nielenže sa obchoduje s niečím, čoho ceny sú veľmi subjektívne a premenlivé, ale dokonca je možné vyčísliť aj nevyčísliteľné. Niektorých fascinuje práve to, že cena je premenná, a teda sa môže zvyšovať. Iní, v rozpore so všetkými pravidlami biznisu, sú ochotní zaplatiť vysokú sumu bez ohľadu na to, či sa im to z obchodného hľadiska vyplatí. Pán Michal Volčko, majiteľ aukčnej spoločnosti Art Invest a galérie Degas, umenie miluje, ale zároveň o ňom vie dosť na to, aby s ním dokázal aj úspešne obchodovať.
Aký je váš pohľad na obchodovanie s umením na Slovensku od pádu železnej opony až po dnešok?
Pred pádom železnej opony obchodovanie s umením riadil štátny fond výtvarného umenia - Dielo. Voľné obchodovanie v tom čase ani nebolo možné. Navyše niektorí autori mali zakázané predávať a vystavovať. Napríklad aj niektorí Galandovci. Hoci napriek tomu svoje obrazy predávali, bolo to v súkromí a za niekoľkonásobne nižšie ceny. Po zmene režimu prišli pochopiteľne aj veľké zmeny v obchodovaní s umením. Formuje sa to dodnes. Stále sú tu rozdiely už len v porovnaní Slovenska s Českou republikou.
Aké sú hlavné rozdiely v týchto dvoch krajinách so spoločnou minulosťou?
Je to odlišné najmä v myslení. Vzťah ľudí k umeniu a jeho vnímanie v Čechách a na Slovensku sú rozdielne. Navyše Česi majú aj umelcov svetového formátu. Sú to mená, ktoré sa s úspechom dražia aj v zahraničí. Napríklad František Kupka, ktorý patril medzi zakladateľov abstraktného umenia, alebo Josef Šíma, prípadne Emil Filla. Autori, ktorých spomínam, žili a tvorili väčšinu času v Paríži a stýkali sa s velikánmi ako bol Picasso alebo Modigliani, čo sa pochopiteľne odzrkadlilo aj v ich tvorbe. Stali sa svetoznámymi a ich diela momentálne lámu rekordy na českých aukciách, kde dosahujú ceny okolo 20 - 25 miliónov českých korún. Naši slovenskí, hoci z čisto umeleckého hľadiska veľmi kvalitní umelci, sú úspešní a predávaní iba na Slovensku. Dokonca aj tí najlepší ako Benka alebo Galanda sú stále iba regionálni umelci. Žiaľ, nie sú považovaní za svetoznámych.
Čo vás osobne priviedlo k obchodovaniu s umením a umeleckými predmetmi?
Umenie ma nadchýna už od malička. Zbieraniu obrazov a starožitných predmetov sa venoval už môj starý otec a ja som túto jeho vznešenú záľubu vždy obdivoval. Nepochybne to dopomohlo k tomu, čomu sa venujem dnes, i keď si myslím, že vzťah k umeniu musí mať človek v sebe už od narodenia, resp. musí sa s tým narodiť. Na to neexistuje žiadna škola. Môžete síce vyštudovať kunsthistóriu, ale bez toho, aby ste mali túto prácu skutočne radi a venovali jej aj svoj voľný čas, nebudete nikdy dobrým odborníkom. Mňa umenie baví. Napĺňa ma práca, ktorá je s tým spojená, a to aj napriek tomu, že nie vždy je to jednoduché. Vybudovať si dobré vzťahy so zberateľmi, predajcami a umelcami, z ktorých každý je veľmi svojská individualita, je náročné. Nedá sa ihneď „vhupnúť" do veľkého obchodu s umením. Najskôr je nevyhnutné zbierať skúsenosti, kontakty, ale aj samotné umelecké diela. Ľudia neprídu do galérie, alebo na aukciu, ak neponúknete kvalitné a zaujímavé veci.
Na dražbách vo vašej aukčnej spoločnosti nájdeme len obrazy, alebo aj sochy, plastiky, či dokonca dizajn?
Zaoberáme sa predávaním výtvarného umenia, čiže aj sochy a plastiky. Pravdou je, že v drvivej väčšine sú to práve obrazy. O tie je najväčší záujem zo strany zberateľov. Čo sa týka dizajnérov, na Slovensku ich máme mnoho mladých šikovných. Problém je, že zatiaľ vôbec nie sú známi. Nie je tu nikto ako Philippe Patrick Starck. Hoci ja osobne sa veľmi zaujímam o dizajn 40. - 60. rokov a aj v zahraničí, napríklad v New Yorku, je o niektoré druhy nábytku zo 60. rokov veľký záujem, u nás by podobné veci nikto nekúpil.
Jedna vec je mať kladný vzťah k umeniu a vedieť ponúknuť kvalitné diela, ale druhá vybudovať si v tomto biznise dôveryhodnosť. Ako sa vám to podarilo?
Renomé a dôveryhodnosť sa buduje aj niekoľko rokov. Nie je žiadnym tajomstvom, že na trhu s umením sa objavuje aj kopec falzifikátov. Preto je pre každého seriózneho obchodníka nesmierne dôležité všetko dôkladne preverovať. Existujú galérie, ktoré práve na toto nemajú dostatok prostriedkov, alebo dokonca ani chuť. Dostatočne, alebo vôbec si nepreverujú diela, ktoré predávajú. V mnohých prípadoch na to zákazník príde a nastanú problémy. Existuje niečo ako „tichá pošta" medzi zberateľmi, ktorou sa správa o neserióznosti obchodníka alebo galérie veľmi rýchlo rozšíri. U nás si na preverovaní obrazov dávame skutočne záležať. Spolupracujeme s viacerými renomovanými odborníkmi. Ak by som občas dokázal „zažmúriť oči", mohli by sme mať v ponuke aj viac diel, ale niečo podobné zásadne odmietam.
Ako často sa stretávate s falzifikátmi?
Žiaľ, veľmi často. Je to dosť rozšírený nešvár. Väčšina z nich končí na burzách alebo v starožitníctvach, keďže väčšie aukčné spoločnosti pri kúpe umenia postupujú veľmi opatrne. Napriek tomu sa stáva, že sa niektoré dostanú až k zberateľom. Ani pri tom najlepšom úmysle sa nemusí podariť falzifikát odhaliť. Je to problém, ktorý sa zatiaľ nepodarilo úplne vyriešiť.
Je aj pre špičkového odborníka skutočne také zložité odhaliť falzifikát? Aké možnosti existujú pri ich preverovaní?
Odhaliť falzifikát je veľmi zložitá vec. Pri posudzovaní umeleckých diel spolupracujeme s viacerými odborníkmi. Nikdy nedávame posudzovať všetky diela len jednému kunsthistorikovi. Aj oni sa totiž špecializujú na konkrétnych autorov. Študujú dielo jedného autora, publikujú články, alebo vydajú knihy. Napríklad na Weinera - Kráľa je špecialistka pani Dr. Strelecká, na Antona Jasuscha pán Dr. Štrauss, ktorý o ňom napísal aj knihu.
Keď sa na to pozrieme po technologickej stránke, mám na mysli chemický rozbor farieb, ten sa dá použiť len pri dielach, ktoré sú staršie ako 100 rokov. Dovtedy sa totiž používali iné farby a pigmenty, mali iné zloženie, ako po roku 1900. Od tohto roku sa začalo maľovať sériovými farbami z túb. Tie sa doteraz vyrábajú rovnaké. Ak sa vám niekto snaží nahovoriť, že chemickým rozborom zistil, že maľba je stará 20 rokov, nemá pravdu. Len čo farba úplne vyschne, nie je možné to zistiť.
Čo by ste poradili opatrnejším zberateľom, ktorí vôbec nechcú riskovať kúpu falošného obrazu?
Medzi zberateľmi existuje porekadlo: Kto sa bojí falzifikátov, má kupovať žijúcich autorov. Čo je pochopiteľné, keďže si viete dielo overiť. Zaujímavosťou je, že sa už objavili aj falzifikáty žijúcich autorov, napríklad Laluhu alebo Kompánka. Overovanie je v tomto prípade omnoho jednoduchšie. Na názor sa opýtam priamo autora.
Ktorí žijúci autori sú podľa vás pre zberateľov, prípadne investorov zaujímaví?
Čo si myslíte o generácii súčasných mladých umelcov, ako napr. Erik Šille, Michal Czinege, Dorota Sadovská, Viktor Frešo, Erik Binder, Martin Sedlák a ďalší? Ktoré meno by eventuálne mohlo výraznejšie zarezonovať v budúcnosti?
Inak sa pýta zberateľ a inak investor. Zberateľ sa opýta: „Povedz mi, čo je kvalitné?" a investor sa pýta: „Povedz mi, čo pôjde v budúcnosti?" Ktorí autori budú zaujímaví v budúcnosti nevie presne odhadnúť nikto. Napríklad pražský maliar Vrastislav Nechleba bol v 20. rokoch veľmi žiadaný. Za jeho dielo ste si mohli kúpiť v Prahe vilu. Dnes sa jeho obrazy predávajú na aukciách za 30-tisíc korún českých. Pohľad zberateľov na umenie sa od tej doby výrazne zmenil, a to sa môže stať aj súčasným autorom. Ťažko predpokladať, kto z nich bude v budúcnosti „IN". Rád by som ešte raz podotkol, že nepochybujem o kvalitách súčasných autorov. Máme skutočne veľa mladých dobrých umelcov, ale nemáme veľa mladých a dobrých kupcov. Trh je malý a veľké investičné skupiny veľmi výrazne nepodporujú umenie. V zahraničí je to pomerne bežné.
Z nášho rozhovoru sa neviem ubrániť pocitu, že v budúcnosti bude obchodovanie s umením na Slovensku veľmi zložité a možnosti predaja veľmi obmedzené. Predpokladáte, že sa to prelomí?
Som optimista a verím, že sa to zmení. Momentálne je neštandardná situácia čiastočne aj kvôli kríze. Ako som už spomínal na začiatku, je to aj otázka myslenia národa a vzťahu k umeniu. Našťastie existujú aj svetlé výnimky. Sú aj investičné spoločnosti, ktoré vlastnia veľkú umeleckú zbierku. Zbierajú umenie 15 rokov. Zamestnávajú vlastného kurátora a ak by sa rozhodli dnes niektoré diela predať, ich cena by bola v niektorých prípadoch aj päťnásobná. Čoraz výraznejšiu úlohu bude zohrávať aj kvalitný marketing. Vo svete okrem známych umelcov existujú už aj známi zberatelia, ktorí určujú trend. Ak sa následne ostatní zberatelia dozvedia, že takýto „známy zberateľ" kúpil dielo neznámeho autora, predpokladajú, že tento autor bude v najbližšej dobe žiadaný. Príkladom je Damien Hirst, momentálne jeden z najlepšie zarábajúcich žijúcich umelcov.
Ostaňme teda ešte chvíľu pri súčasných mladých umelcoch. Ich interpretácia umenia je čoraz extravagantnejšia. Prekvapujú nás svojou šokujúcou umeleckou výpoveďou, snažia sa dostať až za hranice krajnosti. Kam sa rozbehlo súčasné umenie?
Začal by som aktuálnou pražskou výstavou „Decadence Now!" Je to mnohými kritizovaný projekt, niekto ho nazýva brutálnym, iní hovoria, že je to show. Čítal som rozhovor uverejnený v českej tlači, kde o tejto výstave diskutujú asi piati súčasní českí maliari. Stredná generácia - päťdesiatnici. Podľa ich názoru v tom už nie je nič prekvapivé, zvláštne ani šokujúce. Vnímajú to ako úplne normálnu výstavu. Pred niekoľkými rokmi som zase čítal iný názor. Bola to polemika o tom, že budúcnosť patrí už len konceptuálnemu umeniu, čo znamená koniec závesného obrazu. Tomu som už vtedy odmietol uveriť. Keďže sa na to pozerám aj ako zberateľ, nielen ako teoretik, nemôžem prehliadať aj praktickú stánku veci. Ako zberateľ si viem ťažko predstaviť mať vo svojom byte napr. dielo, ktoré bolo vydražené v istej aukčnej sieni. Bola to debna z neohobľovaného dreva zaliata betónom. Mohla vážiť asi tonu a pol. Nespochybňujem umeleckú hodnotu, ale na vystavenie v interiéri bytu alebo domu to vhodné nie je. Mladí umelci sa snažia zaujať tým, že maľujú krvou alebo spermiami. Beriem to ako umeleckú výpoveď, len si myslím, že by nemali chcieť byť extravagantní a šokovať za každú cenu. Je veľmi ťažké posúdiť umeleckú hodnotu z dlhodobého hľadiska, ale každé umelecké dielo by vám malo najmä niečo pozitívne odovzdať a k niečomu vás inšpirovať.
Podľa vás by v umení nemala chýbať estetika?
Záleží od uhla pohľadu, pretože aj estetika v umení je pre každého niečo iné. Keď sa ma ľudia pýtajú, ako sa majú zorientovať v súčasnom umení a čo majú kupovať, odpovedám im: „Kupuj to, pri čom sa cítiš príjemne." Ja sám som si raz do bytu zavesil obraz, ktorý bol hodnotný, ale z nejakého dôvodu ma rozčuľoval. O krátky čas som ho vymenil za iný, pri ktorom som sa cítil príjemne. Myslím si, že umenie existuje na to. Mali by sme sa pri ňom dobre cítiť a malo by nás inšpirovať. Pri modernom umení sa dá riadiť zatiaľ iba pocitmi. Ak chceme zbierať, musíme teda zbierať to, čo sa nám páči.
Pán Michal Volčko sa narodil vo Valticiach na Morave. O výtvarné umenie sa zaujímal už od detstva. Hneď po zmene režimu absolvoval Rudolfínsku akadémiu v Prahe a otvoril si galériu Degas v Piešťanoch a následne aj v Bratislave. O pár rokov neskôr založil aj aukčnú spoločnosť Art Invest.
Autor: Jana Ondrejka
|
|
|
|
|
